Možno to vyznie teatrálne, ale pri pohľade do zrkadla som mala pocit, ako keby sa hnusná húsenica konečne premenila na nádherného motýľa. Nespoznávala som sa. Jediné, tie svetlomodré oči, iba tie patrili mne, inak to bola v zrkalde tvár úplne cudzej osoby. Genetika sa po niekoľkoročnej hormonálnej liečbe naplno prejavila a vyzerala som ako trocha prerastená podobizeň mojej mamy za mlada. To, že ma okolie prirovnávalo k mojej mame bol najväčší kompliment, aký som mohla dostať. Mala som pocit, ako keby ma prinajmenšom korunovali za Miss World.
Moje prvé mesiace boli dosť búrlivé. Telo rozhodené po zákrokoch a psychike tiež neprospievalo vynechávanie a potom následné užívanie hormónov. Na ich užívanie a následné opätovné vyradenie si moje telo muselo zvykať znovu a znovu a moje pocity prechádzali od nekončiaceho bezdôvodného plaču až po výbuchy hnevu, pretože hormóny nie sú žiadna sranda. Riadia chod tela a do značnej miery ovplyvňujú aj našu psychiku. Bez hormónov moje telo nefunguje tak, ako má. Užívam ich doživotne a pred vážnejšími operáciami sa vyraďujú, pretože zvyšujú riziko vykrvácania, čo môžem na základe vlastnej skúsenosti potvrdiť, ale na lekársku tému možno inokedy.
Toto obdobie by som prirovnala k tomu, ako keď vás po narodení zabalzamujú, pekne uložia do sarkofágu a zaživa mumifikujú.
Všetci, celý svet Vás má za múmiu a aj vás tak oslovujú. Ste uväznená vo svojom vlastnom tele a nemôžete robiť to, čo cítite. Hoci viete, že Vy nie ste múmia, bojíte sa, lebo všetci tvrdia práve toto, takže ja musím byť potom blázon a začne sa nekonečný maratón myšlienkových pochodov, vzbury, strachu, výčitiek svedomia, sebapoznania. Chcete iba jediné - vystúpiť z tohto hrobu, kde ste pochovaná a začať žiť. Viete, kto ste, máte vo svojej mysli presnú predstavu o tom, ako vyzeráte, ale zovňajšok a odozva okolia s týmto obrazom sebe samej vôbec nekorešponduje, až zrazu, v jeden deň sa rozhodnete a vystúpite z tela, ktoré len postupne vysávalo životnú silu z vášho vnútra. Presne takto som sa cítila v prvých mesiacoch svojho života. Ego na bode mrazu, žiadne skúsenosti s bežnými životnými situáciami ženy a o mužoch už ani nehovorím. Môj zovňajšok sa pre mňa stal zdrojom radosti aj márnivého utrpenia, dvojsečná zbraň. Boli tu obdobia, kedy som neskutočne pedálovala, súťažila s ostatnými ženami, veď aj ja som ženou, takže musím byť aj rovnako dobrá, krásna a žiadaná. Priznávam, slová ako pýcha a samoľúbosť by ma vystihovali najlepšie. Mala som neustálu potrebu si dokazovať, že som atraktívna a chcená. Začala som sa zoznamovať s mužmi. Správala som sa ako parný valec, ktorý nechcel nič iné, len prevalcovať vyhliadnutého muža a následne si k nemu dať imaginárnu kvačku, že aj jeho som dostala. Nie, nespala som s nimi. K tomuto bodu som žiadneho z nich nepustila. Vedela som, že sex bez citov, s hoc aj príťažlivým bujakom by zanechal stopy na mojej duši, ktorú som si strážila ešte viac, než predtým. Prirovnávala som sa k Esther z Lesku a bied kurtizán, ktorá sa do sveta vrátila ako očistená kurtizána s očistenou dušou a tiež, konečne som mala svoje telo, telo, ktoré patrilo len mne, telo gazely, ktoré som si donekonečna obhliadala v každom zrkadle, pred ktorým som sa mihla a samoľúbo si vravela, že ho len tak nepodhodím hocikomu, aj keby mi z neho kypela krv v žilách, takže som ostala pri stretnutiach, prechádzkach a samozrejme pikantných vypisovaniach.
Potom tu boli tie extrémne stavy, kedy som sa ráno prebudila a jednoducho v zrkadle uvidela svoje staré ja. Nemala som ani len silu vyjsť von a vyniesť smeti na ulicu, nie to ešte ísť medzi ľudí. Vedela som, že to nie je možné, ale myseľ je mocná čarodejka a úplne ma tieto stavy odstavili aj na niekoľko dní. Moje okolie sa ku mne samozrejme správalo ako vždy a preto, keď sa na mňa napríklad usmial šofér autobusu alebo nejaký muž galantne podržal dvere, nevedela som, čo robiť, iba sa pozerať do zeme a tváriť sa neviditeľne. Neustále som si opakovala, že to musí byť omyl, veď oni nevidia kto som, skutočne to nevidia? Bola som paralyzovaná a úplne som strácala kontrolu nad svojim správaním a takto to pokračovalo ešte nejaký ten čas. Musela som si jednoducho zvyknúť a keď sa už moja duša pohodlne udomácnila v mojom novom tele, konečne som prestala byť schizofrenickou pubertiačkou a začala sa správať ako žena, ktorá sa práve postavila na štartovaciu čiaru a je len na nej kam až zájde. My ženy vieme byť občas celkom márnivé a prišlo aj na mňa. Začala som sa líčiť, možno viac, než by bolo treba, krátke sukienky - tie, ktoré dovolia teplému, letnému vánku, aby vás pohladil všade tam, kam sa až vzduch dostane. Už od detstva som bola zamilovaná do svojho priateľa, čo v preklade znamená, že už nejaké to desaťročie plus mínus pár rokov k tomu, avšak naše spoločné detstvo a minulosť ma automaticky diskvalifikovali spomedzi jeho potenciálnych partneriek. Vedela som, že u neho nemám žiadnu šancu, nič okrem platonickej lásky, ale už som nemohla ostať sama a moje srdce v mojej novej hrudi bilo ešte mohutnejšie, než za všetky tie roky predtým a horúca maďarská krv sa tiež prebrala k životu. Začala som randiť. Ja, pristará a neskúsená na prvé rande, ale vek už po puberte dávno minulý ma nútil k tomu, aby som sa správala ako tá najskúsenejšia a najležérnejšia rande guru bez toho "prvýkrát". Muži si nesmeli nič všimnúť, že je to alebo ono vlastne po prvý raz v mojom živote. Našťastie, narodila som sa v znamení bohyne lásky, takže vášeň a zvádzanie mi nie sú cudzie. Nič to však pre mňa neznamenalo, k užšiemu fyzickému kontaktu som sa ani s jedným z nich nedopracovala. Brala som to, ako expresné dobehnutie všetkých tých rokov a situácií, ktoré som nikdy predtým nezažila a aj som to všetko dobehla, i keď s malou trpkosťou v srdci priznávam, že kvety som do dnešného dňa od žiadneho muža ešte nedostala. Samozrejme, občas som sa do niektorého chlapa zahľadela viac, ako som plánovala a aj som sa pri tom popálila. Jedným z nich bol aj môj kamarát hasič. Po rokoch neopätovanej platonickej lásky k môjmu priateľovi sa moje srdce bez predošlého varovania jednoducho vznietilo, keď som ho po prvý raz zazrela. Bojovými športmi udržiavané telo, pevný, hlboký hlas s potrebnou dávkou drzosti a ležérnosti a ten hormón - nuž ten z neho striekal na všetky strany, až ma z neho bolela moja neexistujúca maternica. On si tohoto všetkého bol samozrejme vedomý a moje city a dôveru zneužil. Teraz príde ten typický výlev zlomeného srdca: poplietol mi hlavu, rozbúšil srdce a po čase začal aj v práci ukazovať svojim kolegom moje fotky, nech sa na mňa len pozornejšie zahľadia, pozrú na moju tvár a telo, či by odhadli, že som po zmene pohlavia a oni, neviem čo presne povedali, viem iba to, že jeden z nich vnukol môjmu kamarátovi takú myšlienku, že keď som už tá "T...", nech si ma len pekne odskúša, či je všetko, čo fyzicky robí ženu ženou tak, ako treba, lebo nikoho ako ja nepoznajú, iba z videí na stránkach pre dospelých. Moju ženskosť zrazu strhli na úroveň prázdneho sexuálneho objektu, na ktorom sa dá praktizovať a odskúšať všetko z tých spomínaných videí, veci, na ktoré by ostatné ženy povedali vehementné nie sprevádzané aj dobre mierenou fackou, ale ja nie som ako ony, takže si ku mne môžu dovoľovať a ja môžem byť v podstate rada za ten záujem. Padli aj konkrétne návrhy na hodinový hotel a podobné hniezdočká lásky. Vtedy ma to úplne zlomilo, moju dôveru a aj sebaúctu. Nesmierne som sa sklamala a táto skúsenosť iba navýšila moje obranné múry, ktoré som si okolo seba už aj tak priebežne budovala.
Keď sa spoznávate s mužom, ste pre neho príťažlivá, milá, sympatická, často sa ozýva a myslí na Vás a Vy mu potom týmto všetkým posmelená poviete o svojej minulosti, lebo tak je to normálne a vtedy sa zrazu udejú nečakané zmeny. Nestalo sa mi to raz, ani dvakrát, kým som žila na Slovensku, bolo to skôr bežné. To pozvanie na sushi sa ruší, prechádzka nebude, večerné kino je už mimo hru a ako blesk z jasného neba príde oslovenie v mužskom rode, otázky na moju minulosť, koľkých som už mala a ako mi to robili, očividné zhnusenie, otázky, ako to tam dole funguje, či môže tento uvedomelý speleológ preskúmať pre neho ešte neprebádané a podobne. Po určitom čase som začala byť opatrnejšia, už som sa tak dychtivo neuháňala za chlapmi, za vyplnením samoty a akceptovala svet a nové situácie, také, aké sú a čo z toho môžem vyťažiť, bez toho, aby ma to zlomilo. Pochopila som, že aj keď som sama, nemusím byť nevyhnutne osamelá a aj keď síce z Facebooku kričia fotky zamilovaných párov a zasnúbení, reklamy chrlia hrkútajúce sa páriky, ktoré sú šťastné iba preto, lebo nie sú samy, aj za týmto všetkým je život, ktorý sa dá celkom plnohodnotne žiť a vtedy, keď som sa už zmierila s tým, že ma muž z mojich detských čias nikdy ľúbiť nebude, že sa nemusím uháňať vždy za nejakým chlapom, byť niečia priateľka, aby som sa cítila dobre a kompletne, som spoznala jeho. Po mnohých cudzincoch, v cudzine, krajana, Slováka a bol presne taký, akého som si ho v detstve vysnívala. Veľký a silný, no nie iba nepoužiteľná, hlúpa masa svalov. Jediným slovom vedel zrušiť svet naokolo, príťažlivý a vnímavý, zrazu vstúpil do môjho života niekto, koho som už vôbec nemala v pláne a nerátala som s ním. Proste tu len bol a chcel byť so mnou a starať sa o mňa. Bol to prvý človek, pri ktorom som spustila obranný val, s úľavou mohla konštatovať, že nie nadarmo patria pražskí chirurgovia medzi celosvetovú špičku, pretože keď sa do hory volalo, tak sa z nej aj ozývalo, čo je, priznávam veľký stres a strach u dievčat s minulosťou, ako som ja. Bol to práve on, kto mi znova zamiloval hory, po bolestivej spomienke na smrť môjho otca a tiež obstál ako inštruktor lyžovania, kde sa mi aj napriek svojej ťarbavosti s jeho pomocou podarilo neprizabiť a možno sa aj naučiť stáť na lyžiach. Cítila som sa ako v rozprávke, ale ako každá rozprávka, zrazu zaznie zvonec a Vy sa prebudíte do reality a tá býva často iná. Aj on mal v hlave plno nedoriešených vecí, ktoré som mu aj napriek tomu, ako som ho milovala nemohla vyriešiť, iba stáť pri ňom a podporovať ho, avšak strach je azda ten najsilnejší pocit, ktorý vyradí logiku a človeka zmení na nepoznanie. Jediný liek, ktorý ja osobne poznám je láska. Milovať viac. Vyznie to ako klišé, ale láska a viera v seba a dôvera v druhého a čas. To jediné dokáže pomôcť a hoci strach úplne nezničia, dokážu ho oslabiť natoľko, aby sa dal ovládať, ale je to na každom z nás, či si necháme a či si chceme pomôcť, alebo sa brodíme v bahne, kde sa pomaly, ale isto topíme, až nás to zvnútra úplne zadusí. Dnes pri stretnutí s mojim hasičským kamarátom necítim už nič, žiadnu trpkosť v srdci, očakávanie, či ľútosť a pri jeho narážkach a návrhoch sa iba pousmejem a idem ďalej a čo sa týka môjho priateľa, ten je ďaleko odo mňa a šťastný, aspoň dúfam, že je a ja tiež, pretože som sa tak rozhodla. Šťastie je o uhle pohľadu a o rozhodnutí a ja som sa rozhodla byť šťastná a väčšinou vtedy, keď zavíta pokoj v duši, začnú sa diať neskutočné a nečakané veci.
Keď sa ma teraz niekto opýta, či som slobodná, alebo zadaná, hm.. odpoviem, že moje srdce je zadané a to ostatné, to rozhodne čas a ukáže život. Ale ja žijem a som vďačná za všetko.
