Po rokoch sa mi akosi nedarilo nájsť novú prácu, úspory sa bleskurýchlo minuli, až som do slova zbankrotovala. V tomto meste žil tiež niekto, kto je pre mňa veľmi výnimočný. Po neustálom kolotoči: krok vpred, dva kroky vzad a rozchode sa mi Liverpool zdal ako najlepšie riešenie na lásku a finančné zabezpečenie, keďže je to dynamické mesto plné možností. Avšak nemohla som sa mýliť viac. Stratila som tu viac, než som dúfala, že tu získam. Muž, ktorý bol dennodenne súčasťou môjho života sa stal neznámym, dotyky cudzie, objatia vychladli a bozky sa stali nepredstaviteľnými. Čím bližšie sme si boli geograficky, tým sme sa v skutočnosti od seba viac vzďaľovali, ale spätne k práci.
Hneď po presťahovaní som sa vrhla na pracovné portály, kde som skúsila naozaj všetko od práce v office s ktorou mám skúsenosti z korporácií doma i v Čechách až po tie "najpodradnejšie" ako je upratovanie. Väčšina ponúk nevyžadovala žiadnu prax v danej oblasti, keďže školenie je po prijatí aj tak automatické, no predsa ma odmietli s tým, že mi chýbajú skúsenosti. Našla som aj úplne absurdné ponuky, ako je obyčajná práca v sklade s aktívnou poľštinou, kde angličtina ani nebola zmienená. Podotýkam poľštinou a nie angličtinou, akoby to bolo prirodzené vzhľadom na to, že sme v Spojenom kráľovstve. Väčšinu manuálnych prác majú pod palcom Poliaci a poľské agentúry a ak nie ste Poliak alebo tam nemáte nejakého poľského známeho, nuž máte smolu. Táto časť Británie je diametrálne odlišná a aj bežné veci na ktorých fungovanie som si už zvykla tu idú inak. Ľudia sú oveľa milší a nápomocnejší pri osobnom stretnutí než ako som bola zvyknutá, ale to iba na prvý pohľad alebo som proste iba naivná. Zistila som to pri behaní so životopisom v ruke z hotela do hotela, kaviarní a klubov, keď som si hľadala prácu, veď niet nad osobný kontakt. Väčšinou zoberú životopis s najširšímm úsmevom, až máte pocit, že ste to vyhrali a nakoniec skončí zapadnutý niekde v šuplíku alebo iný scenár: odkážu Vás na webovú stránku spoločnosti, kde sa máte uchádzať on-line, pretože osobne takéto záležitosti neriešia a až doma zistíte, že na internete vlastne nič nie je. Po niekoľko týždňovom nariekaní a hľadaní sa mi podarilo zamestnať v továrni na výrobu cukríkov, pekná prácička v pásovej výrobe. Pred tým som pracovala v sklade. Táto práca nebola ničím výnimočná, ale ani nejak extra ťažká, no ja som sa predsa len iba zaťažovala. Monotónnosť.., ale keď si telo po istom čase už zvyklo na rýchlosť a fyzickú námahu, náplň práce mi už žily netrhala a v rámci možností som si už vedela zariadiť veci tak, aby ma úplne nezodrali z kože - ulievala som sa, ale tu.. iba stojím po celý čas na jednom mieste, za pásom a všetko sa točí len okolo bez prestávky poletujúcich cukríkov valiacich sa v bláznivom tempe, krátka prechádzka, či toaleta nehrozia, nie to ešte ďžavotanie v kabínkach. Ako som si to vyrátala, v priemere mám na to, aby som balík cukríkov olepila a správne naukladala do krabíc niekoľko sekúnd a keď sa zamyslím alebo rozptýlim hoc aj na chvíľku, tie malé potvory začnú padať z pásu na zem a je tu potom skutočný problém. Počas posledných mesiacov som sa krásne vypracovala na kariérnom rebríčku od medzinárodných firiem po sklad, až som skončila na úplnom dne, pri balení cukríkov, ak sa neráta upratovanie, na ktoré tiež nemám dostatočnú kvalifikáciu, áno, v zahraničí je aj plot z klobásy a aj tráva zelenšia než na Slovensku - jedine tak v anglických parkoch.
Počas štúdia na univerzite a drvení sa morfológie by mi to nikdy nenapadlo. Ako sa vraví: z dažďa pod odkvap. Kde som videla možnosti, prišli sklamania, smútok nad tým, keď ho zazriem a necítiť už nič, len že som cudzia a vzduch medzi nami sa už zmenil, neiskrí, lebo je tu už iná a ja neznáma známa. Pri práci, kde mám na hlave sieťku a naoblečená v overále sa potím ako kôň, kam ma volajú 1-2 dni do týždňa, presne dosť na zaplatenie nájmu a stravy, aby som neodišla, ale pramálo na to, aby som reálne niečo z toho mala a rozhýbala sa, pretože je to tu ako na šachovnici plnej figúriek, lebo presne tak s ľuďmi zaobchádzajú, šachujú s nimi. Verím však, že každý z nás si musí prejsť určitou mierou sklamania a prežiť istú dávku bolesti, aby ho to zlomilo dostatočne na to, aby sa stal niekým iným. S roztrieštenou loďou sa už z plytčiny nijako vyplávať nedá a keď sa chceme zachrániť a postúpiť do ďalšieho kola, jednoducho sa treba nalodiť na inú loď. Musíme si to pekne krásne zažiť, než pochopíme, že aj nepredstaviteľné sa môže stať skutočnosťou. Síce mávam v posledných týždňoch pocit, že v súkromí aj v pracovnom živote voniam fialky od spodu, ale aspoň mi pri tom rozvoniava karamel, mentolky a marshmallows a je zo zo mňa sugar mamma. Rozosielam do sveta niečo, čo ľuďom osladí deň alebo naopak, pokazí zúbky, podľa toho kto ako :) Aj v trpkosti sa dajú zažiť sladké chvíľky, je to o uhle pohľadu. Vyznie to ako klišé, ale potom čo som si myslela, že som skončila, duševne vyprahlá a finančne zruinovaná a časom si vyčítala svoju existenciu ako neschopnej ženy, ktorá sa iba tak zavesí a len si tak nečinne existuje, bez riskovania a narieka, ale v skutočnosti nič neurobí pre zmenu, pretože zmena je vždy neistota a strach a dobre známe utrpenie je predsa len istejšie než neznáme, nečakane sa tu objavila obrovská príležitosť, šanca, dar s ktorým som nerátala a predo mnou ako ženou s minulosťou sa vďaka tomu otvárajú nové obzory.)
