reklama

Otcovi. Keď je otcovské objatie už iba spomienkou.

Otcovia - najväčší hrdinovia nás detí. Byť rodičom je miestami ťažké a bolestivé povolanie, ktoré končí jedine naším posledným výdychom, avšak stačí jediný úsmev, rozžiarená tvár, či horúce stisnutie a všetko to stálo za to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Deň otcov sa mi vždy zdal zbytočným - takým americký výmyslom ku dňu Matiek, až do chvíle, kým neprišiel rok, kedy som sa už nad týmto dňom nepozastavila s tým, že veď načo mu mám niečo hovoriť, on to aj tak vie, pretože môj oci tu už viac nebol.

Rodičovstvo je sakra zodpovednosť. Nie sú na to žiadne školy, či skúšky.. len sa snažíme najlepšie, ako len vieme a robíme pritom nemálo chýb. Niekedy nám vlastné deti do očí vykričia , že sme tými najhoršími rodičmi na svete a že oni budú iní - lepší, čo zabolí viac než dosť, ale každá generácia padá do chýb predošlej, ak si myslí, že bude lepšia... Myslím si, respektívne cítim to tak, že nikdy nebudeme dosť dobrými, pretože dokonalosť nejestvuje. Sme len mylné bytosti s chybami, ale keď nám pri horúcej puse na líco šepne detský hlások: ľúbim Ťa, vtedy si uvedomíme, že to všetko stálo za to a kúsok z nás, aj potom, čo sa obrátime v prach , bude ako dedičstvo naďalej žiť v našich deťoch. 

Oci, keď si tu ešte bol, ja som ešte nebola, necítila som prepojenie sama so sebou, aj keď si ma neustále podporoval a tasil päste na každého, kto by mi chcel hoci len vlások skryviť, no vtedy som ja bojovala hlavne so sebou a svojou identitou a nedokázala Ti vyjadriť svoju lásku, vďaku, objať Ťa, či byť hrdá. Práve naopak, pretože som to považovala za prejav slabosti pri ktorom riskujem stratu svojej bezpečnej ľadovej pevnosti. Búrila som sa a bola som chladná, držala si odstup, často aj voči Tebe, kým ty si mrzol v českej maringotke, aby si mi zarobil na mesačné školné. Môj oci bol jednoduchý, no pritom svetaznalý veľký človek, ktorý mi z každej cesty nosil domov noviny a časopisy písané v rôznych jazykoch, pretože vedel, ako veľmi som milovala hltať cudzie slová a k nim nikdy nezabudol pribaliť aj veľkú tabuľku horkej čokolády.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nikdy nie je príliš neskoro na poďakovanie, pohladenie, objatie, či slovko prepáč. Každý deň máme na to príležitosť až do dňa, kým nás od nej nezačne oddeľovať studený plášť smrti. Potom je už na plač príliš neskoro.. Žime šancou teraz, hoci čeliť pocitom môže byť desivé. Ja Ti to oci už osobne nemôžem povedať, iba tíško do chladného kameňa zašepkať.
Nie je nič pohodlnejšie, než milovať tých, ktorí milujú nás a ľahko súdiť tých, ktorí nám ubližujú, avšak často potrebujú lásku najviac práve oni - tí, ktorí si ju nezaslúžia a toto je v živote to najťažšie a skutočne ľudské - ľúbiť a pritom nesúdiť. Niekedy sa treba úplne odpútať, na čas vylúčiť každého zo svojho okolia, odísť a dobiť baterky, aby sme vedeli rozdávať, pretože láska sa dávaním len a len násobí a je v každom v nás, aj keby sme ju niekedy najradšej vypli, ako prúd elektriny v zásuvkách. Neľutujme mŕtvych, ľutujme živých, predovšetkým však tých, ktorí žijú bez lásky. Ľúbiť je občas ťažké, inokedy strašidelné, lebo ľúbiť to chce odvahu - cítiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najlepšie to vyjadruje tento citát: bolesť ktorú mi spôsobovali iní, bola prejavom ich vlastného trápenia, ktoré preniesli na mňa. Hovorí sa, že robíme podstatne viac pre to aby sme sa vyhli bolesti, než aby sme dosiahli potešenie. Šťastní ľudia takto nejednajú s druhými. Neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to.

(Našťastie) som od detstva bola pri svojich blízkych v posledné dni ich pozemského života a ostalo vo mne jedno: na konci všetkým záležalo na tom ako veľmi ľúbili a ako veľmi ľúbili ich, pretože jediné, čo má skutočne význam je láska, ako v deň, kedy som videla svojho otca naposledy. Bol výnimočne teplý veľkonočný deň, tuším Veľkonočná nedeľa, kedy zakvitli naše ovocné stromy a hoci oci v posledné dni už iba ležal a chcel byť len sám, teraz ako keby zázrakom nabral na sile a dokázal vyjsť von. Sťažka sa prechádzal po dvore, kým ja som stála s kosačkou trávy pod stromom z ktorého padali snehobiele lupene ako v dákej rozprávke - voňavý kvetinový sneh. Oci sa s námahou usmial a popod nos si zamrmlal: už môžem pokojne chcípnuť, lebo viem, že to tu nezarastie burinou a niekto sa o to postará.  Ešte v ten večer som sa vrátila späť do Bratislavy. Nadránom mi zazvonil mobil a zlomený hlas mojej mami, že otec je mŕtvy. Môj posledný spoločný deň s otcom. Dokonalý deň. Teplý, ale nie príliš, s vánkom, ale nie s vetrom, prežiarený slnkom a kvetinovým snehom a hlavne s ním, s otcom, ktorý sa pokojne prechádzal po svojom statku a všetkom, čo sa chystal zanechať na tomto svete. Mal štyridsaťdeväť rokov a rakovinu pľúc. Posledné štádium. Umrel presne do roka od diagnostiky tejto zákernej choroby. Keď sa dozvedel o svojej chorobe, spravil všetko pre to, aby ho mama znenávidela, bol neskutočne hnusný a protivný, dennodenne ranil mamu a ukázal tvár, ktorú som u neho predtým nikdy nevidela. Ľúbil ju tak veľmi, že ju pred sebou a vesmírom ktorý po sebe zanechá chcel ochrániť a jej lásku na nenávisť obrátiť. Chcel, aby ho znenávidela a rozviedla sa s ním, aby uľahčil svoj odchod. Mama sa nevzdávala a po mesiacoch bojov s ňou sa otec vzdal a prestal s ňou bojovať. Miloval ju - neskutočne, tak ako mama jeho, až za hrob. Mali medzi sebou niečo, za čo by iní dali na svete všetko. Oci ľúbil mamu od svojho prvého nádychu, kedy ju nesmelo na plese na ktorom ani nemala byť pozval do tanca, až do svojho posledného výdychu, keď vydýchol v jej náručí v jeden Veľkonočný pondelok. Tvrdá drina, práca vonku a záhrada, majstrovanie v dielni, to bol on. 

Ľúbme svojich otcov, kým ešte sú, alebo si ich aspoň vážme, pretože spravili to najlepšie, čoho boli schopní. Môj oci bol schopný obetovať seba a svoj život pre svoju rodinu a to doslova. Napriek svojmu zjavu takmer dvojmetrového chlapa mal srdce mäkké ako maslo a neraz sa mu pery zachveli dojatím. Bol to muž s veľkým M, ktorý sa nikdy nehanbil za svoje slzy ani za svoje pocity a človek, ktorý až do posledného vybitého zubu bojoval za svojich blízkych. Najbližšie, keď budem opäť na Slovensku, prehrabem sa trocha záhradou a povenujem rastlinkám, lebo pre Teba oci, to bola vždy tá najväčšia služba. Chýbaš mi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: https://www.google.co.uk/search?q=fatherhood&rlz=1C1AVFC_enSK764SK764&source=lnms&tbm=isch&sa=X&ved=0ahUKEwihiYi86rDZAhXiLsAKHczkCi8Q_AUICigB&biw=1366&bih=700#imgrc=23RJFK29IjAc7M:)
Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu