reklama

Keď vyrastáš ako bezrodové dieťa a rodičia Ti nepovedia, či si chlapec alebo dievča.

Prednedávnom mi kamarátka poslala veľmi zaujímavý článok, ktorý ma ako ženu, čo si musela prežiť hororové stavy zmeny pohlavia a doslova zomrieť, aby sa mohla znova narodiť s novou identitou vybudovanou od nuly, viac než zaujal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Hneď na úvod by som dodala, že nie som detský psychológ ani odborník na výchovu, som len mama a človek, ktorý sa za svoj život najedol z taniera nenávisti, nepochopenia, strachu a boja byť sama sebou mnohokrát veľkou lyžicou. 

Svojský prístup rodičov, kde vychovávajú svoje dieťa bezrodovo, to znamená od narodenia mu nehovoria ani v mužskom, ani v ženskom rode, ba dokonca má aj meno dieťaťa neutrálny tvar a len najbližšie okolie pozná jeho skutočné pohlavie, aby ho takto nemohli nijakým spôsobom ovplyvňovať. Rodičia sú cisgender, čiže nepodstúpili zmenu pohlavia a v očiach sveta sú od narodenia žena a muž. Poznamenám, že sa jedná o anglicky hovoriacu krajinu, pretože slovenčina je na rozdiel od takej angličtiny, či maďarčiny, čo sa týka rodových koncoviek nekompromisná. Pre mňa také obyčajné -a na konci slovesa predstavovalo pred a počas zmeny pohlavia nekonečné muky – od detstva som sa často (skôr podvedome) zakaždým pomýlila a v slovenskom jazyku o sebe viac než by som vedome chcela v ženskom rode hovorila.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jedná sa o to, že rodičia podporujú myšlienku, aby si dieťa mohlo po čase slobodne vybrať svoj rod, za koho sa cíti a kým sa vlastne chce stať v nastávajúcom živote. Vyhlásenia typu: „Nie je to už príliš? Čo im uleteli včely?" alebo „S tou liberálnosťou to už preháňajú, je to choré“ sú pri prvom počutí na mieste avšak... Dieťa má teraz iba dva rôčky a až neskôr – vo veku okolo 3.- 4. rokov si my ľudia začneme naplno uvedomovať samých seba a vieme, či z nás vyrastie muž alebo žena. Nie len v našich končinách, ale globálne ide skutočne o raritu a zvláštny prístup k výchove, ale keď si to prenesiem do praxe a premietnem do svojho predchádzajúceho života a všetkého, čím som si musela za tie roky prejsť počnúc zmätením zo svojho okolia, ktoré rokmi prerástlo do neskutočných komplexov až po papierovačky, ako je zmena rodu a mena, nedá mi to a musím sa nad tým - ako niekto, kto to všetko zažil na vlastnej koži, hlboko zamyslieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomínam si, že v čase, keď som išla do škôlky, som už vedela, že som dievčatko a tak som sa aj vo svojom okolí prezentovala, počnúc kostýmom Červenej čiapočky, hrami na Ribannu z Vinnetoua v prstenci chlapcov až po vyzývavé pohľady malého dieťaťa, kedy som pri každom jedle besne očami klipkala na chlapčeka od vedľajšieho stola. Keby aj moja výchova mohla prebehnúť podobne.. nemusela by som si prejsť tým peklom a od narodenia byť oslovovaná menom, ktoré som z duše nenávidela, žiť v roli človeka, do ktorej ma od útleho detstva rodina aj okolie postavilo, keby sa to stalo mne, bola by som oslobodená od tohto všetkého.. Proste by som povedala, že sa volám Sonya a ako Sonya by som aj mohla žiť a nie chlapčenské meno Erik po rokoch na nové musela zmeniť, ale keby bolo keby.. Ja som sa narodila na Slovensku a pred troma desaťročiami by za takýto názor súdna moc mojich rodičov rovno na psychiatriu poslala, takže som jednoducho vyrastala ako Erik a musela robiť veci, ktoré sa od chlapca očakávajú, hoci pri futbale ma vždy viac bavilo adrenalínom rozžhavených chalanov sledovať, než sa reálne tomuto športu na telesnej venovať. Musela som sa správať ako veľký brat a nie ako sestra, ako kamarát a nie ako kamarátka. Určite je to zvláštne a pre drvivú väčšinu neakceptovateľné, ale zároveň to dieťaťu dáva väčšiu slobodu vo vzťahu k svojej prirodzenosti a sebe, bez vzorcov, ktoré mu ako rodičia od mala vštepujeme. Nech si už okolitý svet myslí o rodičoch čo len chce, nemyslím si, že by to zdravému psychickému vývoju dieťaťa nejako zásadne škodilo alebo ubližovalo. Od istého veku si už aj tak malý človiečik začne jednoznačne uvedomovať kým je a následne sa mu „dostane“ adekvátnej výchovy pre neho považované pohlavie a zároveň sa aj zmena mena už v tomto útlom veku udeje, bez zbytočného vystavovania dieťaťa stresu v neskoršom období puberty a dospievania a traumy spôsobenej najprv bojom proti sebe a následne prekonaním nadľudských výziev, ktoré v sebe obnáša strastiplná cesta byť samým sebou a prežívať slobodný, plnohodnotný život. Som si istá, že rodičia sú pod drobnohľadom úradov a okolia, neustále súdení a zatracovaní... sama neviem, či by som dokázala vychovávať svoje dieťa v takomto niekoľkoročnom provizórnom, prechodnom bezrodovom období, pretože už od mala, čo som sa so svojími Barbínami hrávala a so starkou na studenej dlážke kostola za svoju „premenu“ k Bohu modlila viem, že svojej dcérke by som iné meno než Sonya a synovi Martin nedala a preto by bolo pre mňa osobne ťažké ustáť v sebe túto prirodzene klíčiacu potrebu a prvé roky sa k dcére, či synovi prihovárať v neurčitom rode a obliekať, či sa hrať stereotypné hry pohlaví na striedačku, nech okúsi raz jednu, raz druhú rolu, až do chvíle, kým samo od seba prirodzene nevyjadrí svoju potrebu patriť k dievčenskej alebo chlapčenskej časti ľudstva.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poznám ten pocit, aké je to vyrastať ako niekto, kým v skutočnosti nie som a priať si, kiež by moji rodičia už od narodenia poznali moju dušu a nemusela som potajme praktizovať pokusy o líčenie a obliekanie sa do dievčenských šiat, či za lásku k chlapcovi sa hanbiť ako pes, inak ma za to pod čiernu zem znesie moja malá rodná ves. Práve kvôli osobnej skúsenosti by som to svojmu dieťaťu zbytočne nesťažovala, ale nemám istotu, že by som takúto výchovu osobne zvládla a dokázala previesť. Nepokladám to za dajaký výstrelok moderného rodičovstva a toho, čo je práve trendy a v mojich očiach si rozhodne odvaha týchto rodičov a ich obete i nekonečná láska k svojmu malému zaslúžia moje uznanie a obdiv, ale veď nakoniec ľudia budú vždy súdiť odlišne zmýšľajúcich ľudí až do chvíle, kým nepríde rad na nich a sami si neprejdú tým, čím tí druhí a nezažijú situácie, o ktorých sa im predtým ani nesnívalo. Až potom to pochopia. Dovtedy sa len môžu snažiť vžiť do kože toho druhého, prejaviť schopnosť empatie a len potom, čo si zažijú to isté aj oni sami, či niekto z ich bezprostredného okolia, skutočne len vtedy môžu vysloviť „ortieľ“ a poznamenať "ja by som to urobila inak“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- odkaz na pôvodný článok: https://refresher.sk/53527-Rodicia-odmietaju-prezradit-akeho-pohlavia-je-ich-dieta-Chcu-aby-si-mohlo-rod-vybrat-samo-bez-zbytocneho-ovplyvnovania-stereotypmi

topánočky pre ňu a pre neho
topánočky pre ňu a pre neho (zdroj: osobný archív - Sonya Haraszti)
Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu