reklama

Zmena pohlavia: Cesta a bod zlomu.

Nejakým spôsobom sa mi väčšina podstatných vecí v živote podarí na tretíkrát, ako vravia u nás doma na juhu: do tretice všetko dobré. To, že som dievča som vedela vždy, odkedy vnímam samú seba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

To, že nemôžem slobodne žiť ako dievča, pretože pre zvyšok sveta som chlapec som si uvedomila vo veľkej skupine v našej škôlke. To, aby som ako dievča mohla žiť som v mysli začala riešiť už na strednej škole. Mala som sedemnásť, keď som svojho brata zaprisahala, aby nikomu neprezradil, že po škole hneď odchádzam do zahraničia a domov sa už nevrátim, resp. už nie tak ako ma poznajú. Vrátim sa späť len vtedy, keď budem aj v očiach okolitého sveta bez pochýb žena. Vedela som, že musím odísť ďaleko, aby som to všetko zvládla, ale napríklad taká Amerika ma nikdy nelákala. Rodičov som už v puberte štepila, že odídem do Sydney a domov sa nevrátim veľmi dlho, avšak z tohto plánu kvôli nedostatku financií nakoniec vzišlo. Ako plán B som sa videla v Amsterdame, celá bez seba sa z tamojšej liberálnej spoločnosti vytešovala, až do chvíle, kým som sa na strednej nejakým spôsobom nedopracovala k napísaniu eseje o Veľkej Británii a Londýne. V tej chvíli sa pre mňa Londýn stal osudným a všetko ostatné išlo na vedľajšiu koľaj.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po maturite som okamžite s jedným dobre prepchatým kufrom ako sa vraví. „na blind“ odletela do Londýna. Nemala som tam žiadnu prácu, ubytovanie na veľké zdesenie mami a rodiny som si vybavila na internete cez stránku Gumtree, čo vtedy ešte nebolo také bežné ako teraz a určite nie na pomery našinca z malej dedinky. Hneď po prílete na londýnske letisko Luton som sa stihla nervovo zrútiť, v údolí sĺz s precitnutím toho, čo som to vlastne urobila a pochybnosťami, či sa ešte niekedy môžem vrátiť domov – rodine som nechala doma list na rozlúčku, avšak konkrétnu zmenu pohlavia v ňom ešte nezmienila, no bola som odhodlaná. Veď išlo o môj život, hoci vtedy ešte nie dosť silná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z istého nevysvetliteľného dôvodu sa neprestajne sabotujem a podkopávam svoje šťastie, asi zo strachu, že mi ho život alebo niekto iný vezme, preto ak sa mi aj náhodou darí, v zárodku zabijem situáciu a všetko vyhodím do vzduchu. Nebolo tomu inak ani vtedy a už keď sa mi po mesiacoch strádania a driny konečne podarilo zabývať, mať istú prácu a informácie, ako riešiť zmenu pohlavia v britskom systéme zdravotníctva, nevydržala som, chytila sa a vrátila domov na Slovensko. Bol to môj pokus číslo 1.

V Bratislave som začala žiť tzv. „gay life“, kedy som v roli chlapca chodila na rande s mužmi a neskôr aj s jedným z nich skončila vo vzťahu, avšak nebola som šťastná a neustále som kvôli zbabelosti a sebaklamu z pre mňa vtedy ľahšej životnej cesty ako gay neprestajne trpela. Bod zlomu nastal až pri rakovine môjho otca. Diagnóza maximálne roku života mi okamžite oči otvorila. Chradla som a nie len kvôli tomu, že mi každým dňom otec viac a viac mizol pred očami, ale aj kvôli sebe a rokom, ktoré som premrhala. Ešte v ten samý týždeň, čo som otcovu rakvu do zeme položila som sa rozišla so svojím vtedajším priateľom a rozhodla sa, že o nejaký čas sa zas chytím a odsťahujem do zahraničia. Nedokázala som už viac žiť v sebaklame a smrť mi dodala bolestné poznanie, že musím byť sama sebou, lebo život je len ilúzia, krátke zatrepotanie krídieľ motýla a je zrazu po ňom. Bodka a koniec. Vedomie, že keby som... a na náhrobnom kameni vytesané svoje staré meno, nie moje vlastné, ktorým som v duchu samú seba volala, ma zo všetkého desilo najviac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišiel rad na pokus číslo 2 a moje sťahovanie do Čiech. Tu som pobudla dlhšiu dobu a už aktívne začala riešiť svoju „premenu“. Tento rok ubehlo presne jedno desaťročie, čo som zo svojej starej e-mailovej schránky svoju prvú správu s prosbou o pomoc najväčšej odborníčke v českom fachu, sexuologičke - pani doktorke MUDr. Fifkovej poslala. Do Čiech som odišla, aby som sa v novom prostredí zahojila po fackách, ktoré som v priebehu jediného týždňa ako varovanie od života utŕžila. V tej chvíli, v priebehu niekoľkých dní sa pre mňa skončil svet taký, aký som ho dovtedy poznala a začala som vnímať seba a svoj život diametrálne odlišne aj s jeho podstatou i krehkosťou a pominuteľnosťou. Cítila som sa ako slepec, čo po rokoch temna konečne uzrel svetlo sveta. Stratila som otca ktorého som celý svoj život kvôli jeho ťažkej práci v zahraničí a obžive rodiny postrádala, prišla o vtedajšieho partnera s ktorým som sa hoci rozišla ja sama, ešte dlho ma v mojom srdci táto rana bolela a nakoniec tu bolo zdesenie, že som kvôli svojej zbabelosti stratila dve desaťročia zo svojho života a ako niekto iný ho prežila. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Opätovne - blízko cieľa som sa pobalila, v práci jednoducho všetko zabalila a s víziou dosiahnuť ďaľšiu osobnú métu – vyštudovať univerzitu na Slovensko vrátila. Kým iní sa hrnuli za hranice a za lepším, aby tam študovali a usadili sa, ja som dala reverzný kurz, zdvihla kotvy a priplávala späť do mútnych vôd bratislavského študentského života. Súčasne s mojím univerzitným štúdiom som aktívne riešila lekárov a proces zmeny pohlavia. Po strate otca som jednoducho bytostne potrebovala podporu a blízkosť rodiny, proste byť doma. Toto bol pokus číslo 3 a ako som u nás doma vraví: do tretice všetko dobré a iba vtedy, po treťom rozbehu som sa k reálnemu výsledku dopracovala. Taká vec, ako je riešenie zmeny pohlavia v rámci slovenských pomerov, zákonov zo sedemdesiatych rokov a vďaka neskutočne dlhej čakacej dobe a kope byrokracie som bola nútená chodiť každé dva – tri mesiace na špeciálne psychologické sedenia k sexuologičke a po dobu vyše jedného roka dokazovať, že to myslím vážne, nie som nijako narušená a v hlave to mám okrem občasných stavov nervového zrútenia inak v poriadku. Kým som sa reálne dopracovala k hormónom, ukončila som druhý ročník na vysokej škole bez toho, aby si niekto niečo všimol, ale bola som už Sonya nie len vo svojich očiach, ale už aj na tých nútených sedeniach, kde som zakaždým musela hovoriť o sebe, o vízii budúcnosti a svojich - Sonyiných predstavách.

Pre spolužiakov a profesorov som i naďalej zostávala tým vychudnutým dlhovlasým chalanom, hoci v mojom tele už nejaký čas prebiehala zmena, to sa len môj organizmus púčika v omeškaní slimačím tempom poddával zmeneným hormonálnym pomerom. Nie som teatrálna ak tvrdím, že to bola výzva a viac než náročné. V hlave sa už vidieť na promóciách ako krásne dievča v mini šatách oblečená, kým navonok ešte žiadna fyzická zmena nebola viditeľná. Čas bol mojím najväčším nepriateľom a čas ma zabíjal. Nenávidela som to čakanie a v tých časoch som nenávidela aj samú seba. Chcela som všetko ihneď. To, čo som roky nemohla mať, okamžite do náruče ako výhru v lote dostať, ale nešlo to. Hoci som nechcela, bola som nútená čakať. Neskutočne dlhý proces, s nespočetnými neviditeľnými zmenami, ale krôčik po krôčiku som sa pomaly, ale isto blížila k tomu, aby som mohla byť slobodnou a sama sebou. Súčasťou mojich plánov bol ďalší odchod do zahraničia, kde mi celú zmenu pohlavia a od bremena známych tvárí odľahčí neznáme prostredie – Erasmus v južnej Európe. Od prvého ročníka na univerzite som si bola istá, že to za každú cenu dám a hoci som ani z ďaleka nepatrila medzi najlepších študentov, žiadosť o absolvovanie pobytu a možnosť získať zlatý kupón a byť v inkognite za žiadnych okolností ujsť nedám.

Aj napriek všetkému patrí moja cesta medzi tie ľahšie. Mala som sústavnú podporu svojej rodiny, priateľov i známych a asi kvôli môjmu brutálnemu sitku na ľudí a ohraničený počet duší, ktoré si k sebe pripustím a že kamarátov aj známych i na sociálnych sieťach rátam v desiatkach a nie v stovkách. Počas tohoto obdobia našťastie neprišla o nikoho, na kom by mi skutočne záležalo, lebo ma nedokázal prijať takú, akou v skutočnosti som. To prišlo až teraz a z iných dôvodov.

Mám šťastie, lebo sú medzi nami aj takí, ktorí na tejto ceste prišli o svoje rodiny, stratili nárok na svoje deti alebo sa ich zriekla presne tá skupinka ľudí, ktorá znamenala pre nich najviac. Mám šťastie, že som sa narodila na južnom Slovensku v liberálnej a chápajúcej rodine a príbuzenstve. Mám šťastie, že som si mohla dovoliť zmenu pohlavia a žiť vytúžený slobodný život nie len na Západe a "veľkomeste", akým je Bratislava, ale aj u nás doma na dedine byť akceptovaná pri takej kúpe rožkov medzi babičkami v miestnej Jednote.

cesta
cesta (zdroj: osobný archív)
Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu