Škótsko ma lákalo od čias, kedy som v detstve začala čítať Harryho Pottera. Vždy bolo pre mňa destináciou, kam sa raz určite pôjdem pozrieť, ale aktívne som si svoju cestu na sever Británie nikdy neplánovala. Všetko sa zmenilo po tom, čo som na jar k svojim narodeninám dostala kupón na cestu od National Express. National Express je britskou obdobou autobusov Student Agency. Po Anglicku sa väčšinou premávam s ich autobusmi. Akosi sa mi nazbierali cesty a k narodeninám mi spoločnosť darovala lístok na jednu cestu zadarmo a 50 % zľavu na cestu späť, podľa ľubovoľného výberu.
Už len kvôli tomuto vedie oproti konkurenčnej Megabus, hoci v ňom sú sedadlá ešte stále pohodlnejšie. Najprv som tomu akosi neverila, keďže som nikdy nič nedostala zadarmo, ale pri výbere destinácie a platbe som sa presvedčila, že je to skutočne pravda a viac mi už ani nebolo treba. Veľkonočné sviatky som sa rozhodla stráviť v Škótsku. Ale kde len začať? Veď je tam toho nevýslovne veľa, od úchvatného ostrova Isle of Skye, dychberúcich sôch konskej dvojice The Kelpies, glasgowskej obdoby Rokfortského kaštieľa v podobe budovy Univesity of Glasgow alebo entity samej o sebe – magického Edinburghu, s perlami ako kaviareň Harryho Pottera, scenériami z obľúbeného filmu One Day alebo histórie dýchajúcej spoza každého rohu. Žiadna spoznávacia cesta, skôr rýchlovka vtesnaná do 4 dní aj s cestou, a preplneným zoznamom miest roztrúsených po Glasgowe a Edinburghu.
Už hneď samotná cesta začala veľmi zaujímavo. Počas nočného čakania na autobusovej stanici v Manchestri som skončila pri zašívaní kabáta neznámeho opilca. Väčšinou si dlhé chvíle počas cestovania krátim knihou alebo vyšívaním. V pokoji som si sedela, pridávala nové a nové stehy do svojej výšivky, keď tu zrazu, okolo jednej v noci ku mne pristúpil istý pán. Najprv som si myslela, že je to bezdomovec, až neskôr mi došlo, že ten človek bol len na mól opitý a dotrhaný, po dajakej čerstvej bitke v pube. Moje vyšívanie ho nadmieru zaujalo. Hneď sa so mnou aj dal do reči. V jednom momente zo seba nečakane zhodil kabát a požiadal ma, či by som mu nemohla zašiť jeho roztruhnuté vrecko. Celkom ma vyľakal, ale nebol agresívny.
Do odchodu mi ostávala asi hodinka, tak som sa do toho aj na vlastné prekvapenie pustila. Chudák podnapitý medzitým už aj zaspal. Priznám sa, nikdy som nezašívala kabát ani nič podobné. Je to niečo úplne iné, než výšivka. Mala som aj naponáhľo, takže som mu vrecko rýchlo zaštopkala, ale nie neviditeľnými skrytými stehmi, ale tak pekne krásne z vonka, amatérsky, štýlom na ***ila.
Keď som skončila, položila som kabát na sedadlo vedľa spiaceho ujčeka a trocha rozladená nastúpila na nočnú cestu do Škótska. Dorazili sme ráno, cieľ bol glasgowská autobusová stanica Buchanan Bus Station, ležiaca v srdci mesta. Moja prvá cesta automaticky smerovala na toalety, kde ma okrem malej súrilo aj dokončenie manikúry.
Tí, čo ma poznajú vedia, že ak niekam idem, vydržím hoci aj celý deň bez jedla, na niekoľkých keksíkoch, ale ísť von nenalíčená alebo so zlou manikúrou, to sa mi vôbec nepodobá. Som skôr márnivá, než praktická. Čo už? Aj toto som ja. Hoci trocha rozklepane, ale čupla som si k umývadlám a začala som si lakovať nechty. Pred cestou som na to jednoducho čas nemala.
Ženy na toalete sa striedali, až tu ku mne prikvitla postaršia teta s otázkou, čo to vôbec robím a či náhodou necikám na podlahu, namiesto kabíniek za mojím chrbtom. Bola to miestna upratovačka. Keď bola už celkom blízko, všimla si čo to vlastne stváram. Vysvetlila som jej, že nerobím nič prevratné, len si proste lakujem nechty. Pani upratovačka mi pochválila môj jedovatozelený lak. Pri slove jedovatozelený mi okamžite napadne hodina elixírov z Harryho Pottera. Teta sa mi posťažovala, že jej veru lak na nechtoch pri práci nevydrží tak dlho, ako by si priala a v momente na mňa vystrčila ruku, len aby mi ukázala, že aj ona má na nechtoch podobný odtieň zelenej.
Niekto sa socializuje pri cigaretke, ja zas na svojich toaletách. Úplne bežná situácia v mojom živote. Zakaždým dajaká milá príhoda a po pravde ma Glasgow skoro ráno, v drkotajúcej zime marcového počasia ani nemohol srdečnejšie privítať. Trocha som sa ešte zohrievala pri horúcej káve a bagete v Greggs, až odbilo osem hodín a mesto sa nezačalo prebúdzať do svojej rušnejšej podoby.
Na rozdiel od Anglicka tu však sviatok nebol. Všetky obchody boli normálne otvorené, takže som sa nebála, že v tej kose umriem bez kávy a jedla (mojich keksíkov a bagiet) verne sa pridržiavajúc svojho hesla: Hladuj, ale objavuj!
Prvé, pri čom mi srdce nadšene zapišťalo bolo oddelenie textilu v mojom drahom John Lewis. Nikdy v živote som pokope toľko nití, bavlny a príslušenstva k šitiu, štrikovaniu a vyšívaniu nevidela. Hoci bolo iba skoro ráno, na mňa čakal až prikrátky deň v Glasgowe. Na zozname mi už nedočkavo svietili múzeá, galérie aj „rokfortská“ univerzita. Po dlhej noci som s pomocou mini raňajok a dvojitého espressa bola opäť pri zmysloch. Ranný vzduch mi vďaka prísľubu skvelého škótskeho objavovania vyštípal líca do odhodlaného úsmevu, .)
