Desať rokov bez Teba. Otcom, ktorí nám umierajú.

Autor: Sonya Haraszti | 15.4.2019 o 20:58 | Karma článku: 1,02 | Prečítané:  265x

Vieš oci, teraz beží na internete taká móda, že ľudia ukazujú fotku z terajška a potom z pred 10 rokov.

Neviem, čo by ma viac bolelo. Keby som pridala fotku z dneška alebo tú spred 10 rokov. Vtedy som Ťa videla naposledy. Ležal si nehybne na posteli, do izby sa cez otvorené okno neodbitne vkrádala jar. Ľudia oslavovali Veľkú Noc a zmŕtvychvstanie života zo smrti, ale u Teba to bolo práve naopak. Smrť premohla Tvoj život a mne len ostala spomienka na predošlý deň, kedy som prišla domov na otočku z Bratislavy, aby som Ťa videla. Na dvore som pokosila trávnik a ty si po niekoľkých preležaných dňoch vyšiel na chvíľku von. Pán domu si dal svoju celkom poslednú prechádzku. Nikdy nezabudnem na ten moment. Bolo to ako v japonských rozprávkach, kde snežili lupene. Naše višne a jablone kvitli ako divé, na zemi biely koberec čerstvo popadaných lupeňov a ty si povedal len toľko, že sa aspoň niekto postará a dvor nezarastie burinou. Večer som sa s Tebou rozlúčila, chcela Ťa objať, ty si to vydržal so zakryvenou grimasou, lebo bolesti Tebou znova lomcovali. Ani som sa nestihla vrátiť do Bratislavy a podľahnúť tvrdému spánku, keď nadránom mama zavolala na mobil, že tu už viac nie si, lebo Ti praskli pľúca. Umrel si jej v náručí presne tak, ako v tých veľkých amerických filmoch o láske. Milovali ste sa nadovšetko, hoci keby ste dali na niečo také ako partnerská zhoda na základe horoskopov, nikdy by ste spolu neskončili. Ešte dobre, že vy ste vtedy nič takého neriešili.

Než som takto, pred desiatimi rokmi dorazila domov prvým ranným vlakom, všetci boli pri Tebe, len ja som chýbala. Nedokázala som spraviť nič iné, len začať drhnúť zakrvavený koberec, lebo ty si nadovšetko miloval poriadok a nechcel by si, aby po Tebe ostal binec. Zvyšok už neviem. Nepamätám sa, čo bolo na pohrebe, kto prišiel a kto nebol a ani na nasledovné týždne, len na to, že bolo všade ticho. To odporné ticho. Odvtedy ho nemám rada, lebo mi pripomína smrť a roky len plynuli, veď dnes je to desať rokov, čo som Ti dala pusu naposledy. Veľa sa toho zmenilo.

Bazén, čo si vlastnoručne vykopal už nevyužívame tak často, ako kedysi, no minimálne raz ročne ho napustíme a vykúpeme sa v ňom – veď ho kopal a betónoval náš oci – vlastnoručne.

Drevom kúrime v zime tiež pomenej, už nemáme prikurovača ako kedysi, keď si v kuse majstroval vo svojej dielni pri Rádiu FM a popri tom kúril tak, že sme sa v dome skoro uvarili. Teraz je to už skôr plyn, hoci občas sa niečo aj v tom kotli na drevo spáli.

Lipa, čo si ešte stihol zasadil na ulici krásne rastie, hoci dosť pomaly. Ja som k nej pridala aj orgovány a gaštan, nech tam nestojí taká sama.

A čo my? Vždy si vravel, nech sa veľa učíme, aby sme nemuseli makať vonku ako fretky. V zime boli dnu v teple, a v lete zas dnu v chládku. Hm.. Stihli sme toho rôzne. Mama je na nás sama, ale vždy robí všetko, čo len môže. Robí za dvoch, lebo oci už nemôže. Po centoch skladala drobné, len aby bolo na vlak do školy a na jedlo. Prijala podradné práce, len aby nám nič neschádzalo. Vydržala toho viac, než mulica a takto po desiatich rokoch si prajem len jedno: ak sa dá, pošli jej dobrého muža, takého, čo tu bude pre ňu a nebude jej ubližovať. Nebude naším druhým otcom, tým ostaneš navždy ty, ale mama je mladá a preto si ešte zaslúži byť obletovaná a šťastná, no nie takými lúzrami, čo ju zderú z duše. Aj my so sestrou sme sa kvôli chlapcom naplakali viac než dosť, ale ten, čo si ho vídal po mojom boku, bol deň po Tvojom pohrebe už ex. Viem, že si ho nemal rád, lebo ma stále rozplakal, no odvtedy ich bolo viac, čo nám so sestrou doráňali  duše a zlomili sny. Možno preto, lebo sme už nemali ociho, čo by im pohrozil, že ak neprestanú a nepolepšia sa, tak vyťáhnú kratšiu a ak ani to nepomôže, tak tým žebrákom proste dolámeš kosti. Nejako sme sa z toho však vždy spamätali a moja malá sestra im to s Tvojím temperamentom po preliatych slzách oplatila ohňom, keď ich pekne spražila.

Narodila sa Ti aj vnučka. Joj oci, keby si ju poznal, bol by si z nej paf. Kofka číslo 2. Je to to najkrajšie dievčatko na celom svete a to nevravím preto, lebo je naša, ale preto, lebo je to fakt. Má naše gény a výšku určite po Tebe. A čo náš brat? Čím je starší, tým viac sa Ti podobá. Nie nadarmo sa narodil na Tvoje narodeniny. Ako by Ti z oka vypadol, až na tie vlasy, ale ešte aj tá jeho chôdza! Keď sa rozhodne nebežať na autobus, lebo veď aj tak príde iný, je presne ako ty. Spolu so sestrou zdedili i Tvoje zlaté ručičky a zrobia všetko od elektriny po nábytky. Mňa to akosi obišlo, no mám aspoň Tvoju lásku k rastlinám a prírode. Joj čo všetko som vždy domov navláčila a ty si potom staval chlievy a voliéry. Teraz je to všetko prázdne, ale raz.. raz do nich život znova zavíta. Potom, čo si nás tu nechal, sme sa nejak rozpadli. Bolelo to až príliš, aby sme na jednom mieste ostali a tak sme sa rozpŕchli po svete a doma ostala len mama. Teraz je to už všelijaké. Sme doma častejšie, občas aj priveľa. V srdci sme si bližšie, než voľakedy, hoci zväčša na cestách tak, ako si býval ty, odkedy si spomínam. Stále za prácou v cudzine a fušky doma, aby sme mali na nové počítače, školy a všetko, čo nám bolo treba. Keď vidím makať bračeka a behať po fuškách, aby bolo toho čo najviac, okamžite si spomeniem na Teba oci.

Desať rokov prešlo a aj my sme akosi dospeli nie len fyzicky, aj hlavy nám zarástli (hoci ja som v srdci ešte stále dieťa a odmietam sa zaradiť medzi zodpovedné dospelé osoby). Veľa sa toho doma i vo svete zmenilo. Niečo by Ťa potešilo, niečo zas zarmútilo, no my sme Ťa neprestali ľúbiť. Nikdy. Ja som si Ťa už aj zidealizovala. Už sa nerozplačem okamžite pri zmienke o Tebe. Pichne to, ale aj rýchlejšie dozneje. Už Ťa viem ľúbiť mysľou, srdcom aj spomienkami, krásne sfarbenými nostalgiou a cnením, nie bezútešným tlakom v hrudi a do červena vyštípaními očami. Nechal si po sebe niečo, čo azda prežije navždy: nás. Kúsky seba a potom naše deti, čo budú niesť ďalej ten kúsok, čo sme od Teba zdedili.

Nechcem veľa od života, len toľko, aby dnešní otcovia nemuseli pracovať ďaleko od svojich detí preto, aby ich uživili a potom ich raz za mesiac videli na pár dní, počas ktorých ešte makajú a pomáhajú u kamarátov a príbuzných, až sa unavení zvalia na zem a poprosia svoje malé ratolesti, aby im pošliapali chrbát, lebo im z toľkej konskej driny dobre že neodpadne.

Neželám si nič iné, len aby dnešné deti mohli spoznať svojich otcov a otcovia vlastné deti vďaka tomu, že trávia spolu čas. Spoločný čas, čo nám bol odopretý a namiesto toho som Ti v telefóne rýchlo odrapotala všetko, čo sa stalo, no ty si z toho ničomu neporozumel a tak Ti to mama musela povedať všetko ešte raz.

Neprajem si nič iné, len aby mali dnešné deti otcov ako ty. Otcov, ktorí milovali, vedeli počúvať a bojovali za svoje deti a nikdy sa za ne za žiadnych okolností nehanbili. Otcov, ktorí slzy nepovažovali za hanbu a dokázali plakať rovnako ako sa usmievať.

Oci, neprajem si nič iné, len aby som na Teba nezabudla ani vo veku, kedy mi bude pod oknom strašiť ujo Alzheimer a hlavne, aby som aj v budúcom živote mala otca, akým si nám bol ty.

15. apríl 2019, desať rokov bez Teba a Tvoja čínska ruža po desiatich rokoch akosi zázračne znovu rozkvitla.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Muž, ktorý rozstrieľal majdan, teraz zatýka v Moskve

Ukrajinci chcú Kusiuka súdiť, Putin ho poveril velením Národnej gardy.

Píšu Arnab Das a Jacek Rostowski - Fórum

Nemecký vrchol končí, nasleduje návrat Francúzska

Čo znamená nová situácia vo svete pre európsku integráciu.

Píše Mikuláš Sliacky

Fico by si mal kúpiť kladivo

Nebyť Lucie Žitňanskej, už by Jankovská bola v Súdnej rade.


Už ste čítali?