reklama

Ako zabiť komfortnú zónu introverta? Napríklad skupinovou jazykovou výmenou.

Asi tak pred mesiacom ma spaľovala obrovská túžba praktizovať cudzie jazyky naostro, so skutočnými ľuďmi. Čítanie textov, appky v mobile ma už pomaly prestali baviť a chcela som živého človeka, čo so mnou v danom jazyku prehovorí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Je tu však jeden háčik – som introvert. Nemám rada davy neznámych, nie to sa im ešte prihovoriť a už vôbec nie v jazyku, ktorým ako tak bľabocem. Ako to však spraviť? Nechcela som už appku v mobile, ani nežijem v cieľovej krajine.. jediný spôsob bol nájsť si skupinku ľudí, čo si radi poklábosia v materinskom jazyku výmenou za precvičovanie iného jazyka. Na facebooku som si našla skupinu Language exchange, pričom táto skupina má niečo vyše štyri tisíc členov.

Po prijatí do skupiny som sa v krátkosti predstavila, napísala svoje materinské jazyky a poprosila ostatných, či by mi nevedeli pomôcť s taliančinou, či portugalčinou. Krátko na to mi začali chodiť správy, tiež nemálo komentárov. Väčšinou písali muži, že by sa radi stretli a pomohli mi v jazyku, niektorí si to splietli s Tindrom, keďže nehovorili ani jedným, pre mňa cieľovým jazykom. Vraj môžeme hovoriť v angličtine. Ďakujem, znie to super, možno keby mi pomôžeš na IELTS, no inak sa dohovorím. Prišli mi aj krotkejšie správy s priamymi otázkami na moju úroveň, tiež správy od niekoľkých dievčat.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Upokojila som sa, krásne poďakovala a pomaly si plánovala svoje veľké promo. Dobrovoľne ísť medzi neurčitú skupinu neznámych, aby som pred nimi a s nimi hovorila... Tí, čo ma poznajú vedia, že radšej napíšem sto mailov a strany správ na chate, ako telefonovať minútu, no inak sa nedalo. Trebalo hovoriť. Vyhľadala som si adresu, stretnutia sa konali každý štvrtok večer, vstupné symbolická libra na charitu. Na prvý rozbeh mi to veľmi nevyšlo. Trocha meškal autobus, trocha som zablúdila, než som našla podnik, aj som si to rozmyslela. Dala som to na prechádzku mestom a odišla domov. Na druhý krát som prišla načas, možno až priskoro. Ľudia sa len schádzali, podnik nebol narvaný, bolo to v poriadku. Vstupná libra od každého bola venovaná charite pre utečencov, presnejšie na cestovné lístky, aby mali z čoho dochádzať do komunitného centra na pomoc pre ľudí, čo museli opustiť svoje domovy. Zbieralo sa pekne krásne do kýblika. Organizátorkou podujatia bola veľmi sympatická Indka, volala sa Rhea. Hneď mi do rúk podala fixku a bielu nálepku, vraj mám na ňu napísať svoje meno, materinský jazyk a jazyk, ktorý si chcem precvičovať a potom ju nalepiť na oblečenie. Trocha, okej, celkom nervózne som sa posadila a porozhliadla. Moji tam ešte neboli, boli však ľudia hovoriaci farsi, arabčinou, španielčinou či dokonca mandarínčinou. Ako som si tam sedela, vnútorný nepokoj vo mne každou chvíľou čoraz besnejšie narastal a nepomohli ani dychové cvičenia. Po desiatich minútach som sa postavila a doslova zdrhla. Cítila som, že musím odísť (v tom čase mnou trocha lomcovali aj nervy, lebo som nebrala poriadne svoje hormóny). Ani nie polhodinu na to mi na facebooku napísala tá mladá Indka, že práve dorazili taliančinári, no po mne už ani stopa a pravdepodobne som už asi odišla. Vysvetlila som jej celú situáciu, na čo mi obratom odpísala, že mi rozumie a verí, že najbližšie sa budem cítiť uvoľnenejšie a zdržím sa dlhšie. Popravde ma veľmi prekvapilo, že si takto všíma ľudí a že jej záleží na tom, aby sa každý cítil čo najpríjemnejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúce dva týždne mi to nevydalo, až nakoniec znova dnes. Rozbehla som sa na tretíkrát a tento raz som ostala celkom dlho. Dorazila som neskôr, jazyková párty bola už v plnom prúde. Malá miestnosť bola preplnená. Ľudia popíjali a navzájom sa prekrikovali. Hneď ako ma zbadala Rhea, podala mi presné inštrukcie o tom, v ktorej časti sa nachádzajú portugalčinári a kde zas Taliani. Trocha nemotorne som sa postavila medzi portugalčinárov. Vrava bola mixom európskej a brazílskej portugalčiny. Skupinky sa zgrupili a medzi sebou živo klábosili, stála som medzi nimi ako tĺk ešte pár minút až som sa presunula do časti, kde boli pomiešaní španielčinári s Talianmi. Okamžite sa mi prihovorila dievčina, čo mala na vysačke napísané „spanish“. Ako sme tam spolu hovorili, pripojil sa k nám nejaký chalan čo sa pokúšal nadviazať komunikáciu, avšak na štítku som zazrela angličtinu a jazyk, ktorý nebol na mojom jedálnom lístku. Ani inak mi nesadol, takže som sa mu veľmi nevenovala a rozprávala som sa radšej s tým dievčaťom. Na jej meno si nespomínam, ale mala skutočne nádherné, kučeravé čierne vlasy. Pochádzala z Albánska, no v Anglicku žije už od svojich siedmych rokov a na jazykovej výmene je po druhýkrát. Teraz tu nie je jej kamarát na španielčinu, tak sa cíti trocha sama a nesvoja. Pripojila sa k španielčinárom, no tí ju odignorovali a teraz si tu len tak stojí. Ja som sa v nej našla, cítila som sa podobne, okrem toho kamaráta. Rovnako ako teraz, aj po prvýkrát som sem prišla sama. Po chvíli sa pred nami zjavila opálená baba z Talianska, prišla z Kalábrie na niekoľko mesiacov do Anglicka a rada by si v skupine precvičila španielčinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dlho sa medzi nami neohriala a už bola obklopená vencom španielskych chlapcov. Na mňa chlapi len zazerali, niečo si medzi sebou hovorili, sem tam sa pousmiali, ale mimo čumenia mi veľa toho nedali. Hluk zo štebotania toľkých ľudkov len narastal a ja som bola nútená hovoriť Albánke priamo do ucha, ona rozprávala podobne, ak chcela, aby ju bolo počuť. Jediné, čo nemám vyslovene rada je hluk a prekrikovanie sa. Fyzicky to nezvládam, keďže mám desaťročia spustošené hlasivky a nedokážem napríklad ani veľmi kričať, kričať bez toho, aby ma to bolelo. Už keď mi to bolo naozaj nepríjemné a nedalo sa mi viac, poďakovala som sa jej za pokec, hoci len v angličtine, chytila som sa a odišla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dala som to. Dobrovoľne som sa zamiešala do skupiny cudzích ľudí, aby som s nimi/ pred nimi v cudzom jazyku hovorila. Komfortnú zónu som si týmto exponenciálne rozšírila, rozbombardovala jej doterajšie hranice. Mnoho situácií je mi nepríjemných, častokrát by som sa schovala alebo zdrhla, no práve preto sa snažím čo najčastejšie hodiť do situácie, v ktorej som si neistá a musím sa prispôsobiť alebo prehrať. Nenávidím prehry, takže je to poväčšine pomaličký osobnostný rast.

Kedysi som nedokázala jesť na verejnosti a ísť na toaletu mimo domu. Hodila som sa do zamestnania vo fashion butiku v nákupáku, dvanásťhodinové smeny a rýchlo som sa naučila. Dnes mi ani jedenie ani toaleta nerobia problémy. Podobne to bolo aj s inými prácami, kde som sa prihlásila práve skrz nejaké moje zábrany. Dnes to nebola práca, ale moja vášeň. Cudzie jazyky. Hnala ma túžba precvičovať a učiť sa. Nebola som za najspoločenskejšiu, ale do podniku ma priviedla moja slobodná vôľa a chuť na sebe pracovať a za toto som na seba hrdá. Som rada, že som si „jednoduchou“ jazykovou výmenou trocha rozšírila obzory a odlúpla ďalšie zo svojich pút na duši. Raz sa dopracujem k slobode, len mi dajte čas. Čas, ktorý nám tak zbesilo letí ponad hlavy .)

Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu