reklama

Obťažovanie a dobytkárstvo v uliciach Londýna.

Horúci augustový večer. Sobota. Niečo po ôsmej hodine. Prechádzam ešte stále narvanou Oxford Street v Londýne. Ako sa najlepšie dostať z bodu A do bodu B pešky, bez toho aby som (opäť) niekde zle zahla a polhodinu blúdila?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Strihnúť si to cez nákupnú švrť. Z Victoria station som to mala namierené na večernú prechádzku pri South Bank a tak mi Oxford Street automaticky prišla do rany. Zažila som tu skoré rána, neskoré noci lapajúc dychom počas šprintu do Kensingtonu a dnes toto všetko naraz, v jednu obyčajnú sobotu. Asi nejaká zhoda náhod, konštelácia hviezd vo vesmíre, ale predposlednú augustovú sobotu ma v uliciach Londýna obťažovali takmer nepretržite. Keď som prechádzala pri Zare, objavil sa pri mne taký premotivovaný chlapík v mini hračkárskej verzii. India alebo Bangladéš, kto vie? Ja som upaľovala ako vždy a on vedľa mňa, prikvitol bez slova a potom spustil, že mi musí povedať ako mi to sekne a bla bla bla. Mala som naponáhľo a unavene, z takejto romantiky sa mi nechcelo. Odbila som ho mávnutím ruky a pomaly ho zanechala za sebou. Neskôr, keď som odbáčala z Tottenham Court Road a už bola takmer pred Foyles sa mi prihovoril černoch v strednom veku, či neviem koľko je hodín. Respektívne ani neprihovoril, len ma z ničoho nič začal tľapkať po ramene, a mňa zo šoku nečakaného dotyku od cudzieho chlapa takmer vystrelo. Nespomalila som ani vtedy, len mu mávla holými zápästiami, že ja veru nenosím hodinky. Ako som tak išla, černoch sa objavil pri mne zas, najprv bez slova, potom mi počas toho, ako som prechádzala pred kultovými kníhkupectvom začal niečo trepať. Pomaly som sa začala cítiť nepríjemne, možno trocha aj báť. Bolo iba niečo okolo deviatej večer. Nestalo sa mi, aby ma niekto sledoval. Už som bola takmer pred divadlom West End, keď mi henten ešte stále dychčal do krku. Už ani neviem čo presne, ale niečo som mu odvkrla, zrýchlila tempo a hodila sa na prechod, smerujúc na druhú stranu. Dlho som sa ešte obzerala, no našťastie sa mi stratil z dohľadu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bolo mi naozaj hrozne. Cudzí chlapi, čo sa po mne obzerajú. Okej, som na to zvyknutá. Niektorým sa páčim, iní analyzujú moju výšku, rysy tváre. V poriadku, oči sú na to, aby sa pozerali. Často tu na mňa trúbia, vykrikujú z áut alebo sa len dajú do reči, teda chceli by, lebo v prítomnosti cudzích som ako soľný stĺp, s nemenným výrazom ako potopenej skaly. Na toto všetko som zvyknutá, ale na to, aby sa ma na ulici dotýkali neznámi chlapi, poklepkávali po ramene, pokrikovali po mne, keď na nich nereagujem, toto ma trocha vydesilo. Vyzerám snáď ako nejaká šľapka?

Naposledy sa mi podobná historka stala v našom malom meste, keď som išla pešo domov po návšteve od brata. Síce bolo už po 11ej večer, ale jedna by si povedala, že v tej tme mi aj tak do tváre nevidia.. a predsa. Blížila som sa k skupinke rozjarených Angličanov a keď som už z chodníka chcela zahnúť doľava, jeden z nich sa mi postavil do cesty s tým, že ma nepustí, kým ma nepošteklí. Zrazu v hlave rozsvietená kontrolka a taká menšia panika. Ruky mu chodili, nemotorné pohyby len aby sa ma dotkol. Hentí sa len smiali a ja uhýbala, až sa zrazu prebrali, vraveli „come on mate, let´s go“, schmatli ho za ramená a mňa nechali ísť. Na druhý deň ráno, keď som to rozprávala bratovi sa jedoval, že by im dal a dobre by ich „pošteklil“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Som z takýchto situácií smutná. Kto dal cudzím mužom právo nás okrikovať, nejakú potrebu sa nás dotýkať, chytať nás, vnucovať svoju prítomnosť, komunikáciu a svoje telá na nás. Toto nie je kóšer. Prečo je tomu tak? Som snáď dajaký dobytok ktorý niekto okríkne, usmerní, zastraší a robí si s ním čo chce? V tento sobotňajší večer mi bolo zo seba na grc a keby som neľutovala špirálu, čo ma tak brutálne štípe za plaču, z duše by som sa rozrevala. Nenávidela som svoje letné šaty s výstrihom, svoje odhalené nohy, aj svoje vychodené kristusky. Najradšej by som sa hodila do tej burky, v ktorej behajú niektoré ženy po Londýne a takto sa pred zrakmi takýchto chrapúňov čo najlepšie schovala. Najlepšie by bolo ani nechodiť nikam sama, zrušiť všetky výlety, po zotmení preč z mesta a upaľovať domov, ale prečo? Prečo by som to mala byť ja, kto sa má báť a ustúpiť, kto má klásť osobné obete? Spravila som ich dosť. Bola už takmer augustová noc a stále príjemne teplo, trúfla by som si povedať, že až horúco. Už od mala najviac milujem svet za tmy, kedy temnota prekryje špinu našej civilizácie, budovy sú vysvietené a nad hlavami nám svietia hviezdy. Vtedy ma to ťahá na prechádzky a bicykle.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tieto šaty mám od maminy, zakaždým mi ju pripomenú. Telo vyplakané počas desaťročí pred, počas a po zmene pohlavia. Mám ho aj poctivo odkrvácané na operačných stoloch, s horkou pachuťou prievanu v peňaženke, s hladovaním po rozchodoch a chýbajúcej výplate. Toto všetko som ja a mala by som sa skrývať? To rozhodne nie! Moju averziu dorazil ráno istý „šofér“ londýnskej rikše, keď si to ku mne namieril pred šiestou hodinou po mojej odbočke v Holborne. Slizký a to bola tma. Ja som už na sebe mala po krk zatiahnutú bundu, lebo ráno štípe vždy viac, než páľava večera. Spustil to bez okolkov otázkou kam to má kráska namierené a zaklincoval hláškou, že ma zoberie, možno aj zadarmo a ten jeho tón k tomu. Prišlo mi z neho na vracanie.. to mu na to niektorá ozaj aj skočí? Ujovi slizkému za šera rána pred východom nového dňa? Priznávam, bola som trocha mimo z vyčerpávajúcich prechádzok a čakaní na stanici, ale rozhodne som nebola pripitá Angličanka, čo sa zvalí hocikde, kde ju sotia. Počas piatich rokov fungovania v Anglicku sa mi stali veci, nocovala som na autobusových a vlakových staniciach, na pobreží mora v južnom Anglicku. Samozrejme, prikvitli aj podivíni, ale nikdy nie toľko, čo teraz počas jediného dňa. Londýn ma tentokrát rozklepal, ale po šoku som sa prebrala a nebála, skôr mi bolo smutno... smutno, že som za sebou v šnúre vychytala toľko d—lov. Aj napriek všetkému pokladám Londýn za jedno z najbezpečnejších veľkomiest. Viac by som sa bála v Bratislave alebo u nás doma v mestečku, či na dedine a to rátam aj teroristické útoky z minulých rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebojácna, ale inak dosť paranoidná. Dávam si pozor, mám svoje bezpečné trasy, poznám bezpečné zóny po rôznych non-stop otvorených miestach. Muži vedia byť slizkí a nebezpeční, ale v Anglicku mi dávajú prednosť, pomáhajú s batožinou, často poradia a usmernia v ceste, sú nápomocnejší než doma na Slovensku, no predsa, takéto zážitky vedia otriasť psychikou... Na záver už len milá historka z nočnej kávy v Starbuckse. Po polnoci som sa na pár hodín zložila na vlakovej stanici St. Pankrac a v kaviarni, na stoličkách vedľa mňa boli rozložení dvaja chlapíci. Muži v strednom veku, ročník môjho ocina. Spustili medzi sebou, no dostatočne nahlas svoje úvahy o ženách, ktoré sú neskutočne sexy, keď idú za mužom a iniciujú zoznamovanie, že blondky sú atraktívne, hlavne tie vysoké blonďavé Švédky... Takúto debatu tam mali už asi aj dobrých pätnásť minút, ja som s kamenným výrazom len sedela a listovala v mobile, keď tu už jednému z nich nedalo, otočil sa ku mne s otázkou, či som zo Švédska a že či som aj ja zmeškala vlak, pretože oni áno a nasledujúci im pôjde až za dobrých sedem hodín. S nemenným výrazom som sa k pánovi otočila, odpovedala nie a celú konverzáciu uťala. Následne som si vybrala pero a začala zapisovať svoje myšlienky na najprázdnejšiu stranu v Evening Standard. Pán sa ešte stihol prekvapiť, že nosím v ruksaku pero, niečo ešte poznamenal a neskôr sa už prihováral inej dáme. Takej, čo naozaj čakala na ranný vlak.

Podľa všetkého vyzerám ako Švédka, alebo Poľka. Toto počujem na svoju adresu v Anglicku najčastejšie, ale ja nie som made in Scandinavia, ani made in Poland. Som z krvi južného Slovenska. Vyzerám s výškou nad 180 cm ako Švédka? .)

Švédka
Švédka 
Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu