reklama

Tiene smrti a prehliadaná pominuteľnosť života.

Včera mal môj strýko pohreb a ja som tam nebola. Namiesto toho ležím v Anglicku, s chrípkou v posteli. Správa o jeho smrti ma hodila späť o desať rokov do dňa, kedy som sa dozvedela, že oci umiera. Keď sa človek dozvie,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

že mu umrela blízka osoba, neraz nasleduje skratová situácia. Viem, že som bola práve v práci. Pracovala ešte v Poluse, dnes už v skrachovanom fashion obchode Mexx. Na prestávke som si prečítala sms od maminy a okamžite jej volala späť. Mamina mi povedala, že ocimu zistili rakovinu pľúc a že je to veľmi zlé. Potom sa pretrhol film a jediné, na čo si spomínam, že revem na dlážke pred toaletami, nejako sa objaví pri mne môj ex, zo zelenej krabičky vyberie dajaké kvapky a lyžičkou mi ich podáva do úst, aby som ich prehltla. Následne sedím v starej električke smerujúcej do Rače a uplakaná zaspávam. O niekoľko mesiacov ma nadránom zo spánku prebral telefón, mamina mi tichým hlasom oznámila, že ocimu praskli pľúca a umrel. Koniec jednej éry a života, ktorý som dovtedy poznala. Bola práve Veľká Noc a ja odvtedy nemám rada tento sviatok. Ďalšia šmuha v mojej bezchybnej pamäti, ktorá sa inak pamätá na všetko a dokáže si spomenúť aj na tie najbezvýznamnejšie prkotiny, čo kedy kto povedal a kde sme práve boli, no teraz... vybaví sa mi ranná cesta rozgajdaným osobákom domov z Bratislavy, u nás doma všetci v čiernom, aj napriek tomu, že je ešte len skoro ráno. Medzi najbližšími členmi rodiny stáli aj ociho starší súrodenci, najvyšší z nich strýco Milan. Na pohreb a udalosti potom si nespomínam. Smrť v nás v sekunde obráti všetko naruby a za posledných desať rokov vystihovala mnohé moje rozhodnutia práve táto konfrontácia s pominuteľnosťou, po bolestnej strate otcina.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Strata, čo dolámala moje srdce na toľké črepiny, že po zlepení dostalo celkom nový tvar. Ošľahané vyznaniami lások mužom, čo ma nikdy nechceli, ale spravila som to, pretože som si bola vedomá sily okamihu a aj pachuti ľútosti z nevykonaných skutkov. Začala som žiť s tým, že radšej skúsiť a zlyhať, byť odmietnutá, než vyčkávať a nikdy nemať odvahu. Premaľovala som svoje plátno osudu a za posledných desať rokov sa brutálne zmenila, hlavne čo sa týka zovňajšku. Áno, mám na mysli svoju bolestnú zmenu pohlavia. Zmenila som sa aj vnútorne, no neostáva mi nič iné, len dúfať, že nie v horšie.

Minulý týždeň, počas prestávky v práci som automaticky siahla po mobile a tu na mňa vyskočila správa: „strýco dnes ráno umrel“. Bol už dlho chorý, človek s tým akosi podvedome ráta no ani to ho nepripraví na bolesť, čo so sebou smrť prináša. Úplný kolaps, hneď som vystrelila na toalety, po čase sa trocha dala dokopy a s rozmazaným make up-om stála pred manažérkou koktajúc, že mi umrel strýko a okamžite potrebujem ísť domov. Niečo som ešte bľabotala, ale neviem presne čo.. Títo ľudia odo mňa za posledné mesiace nezažili veľa emócií, vždy dokonale nalíčená, s kamenným výrazom a teraz tu stojím s roztečenou tvárou a revem ako malé decko. Smrť strýca mi pripomenula smrť môjho ocina, paralelu medzi krutým odchodom najprv jedného, potom druhého brata. Dolámanú dušu mojej tety, ktorá ako najstaršia z rodiny musela pochovať už troch svojich mladších bratov a tiež mňa, ako prvorodenú čo má tiež viac než jedného mladšieho súrodenca. Nedokázala som myslieť na nič iné, len na to, ako už nebude, ako bude jeho existencia iba spomienkou, rovnako ako aj niekdajšie bytie môjho ocina. Zbabelo som si začala priať aby som umrela ako prvá, aby som nemusela čeliť tej bolesti, akej čelí súrodenec pri rozlúčke s bratom alebo sestrou, človiečikmi, ktoré nosil do škôlky a učil sa s nim po škole.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetko to pohodlie komfortnej zóny sa pretrhlo rovnako tak, ako aj moja slaná priehrada. Počas týchto dní som neprestajne myslela na Edinburg a moju potrebu byť tam. Minulý rok na Veľkú Noc.. ten sviatok, čo tak nemám rada, som sa zašila práve medzi starobylé múry tohto škótskeho mesta a teraz, čo odišiel aj ociho veľký brat, ma to sem neprestajne ťahá späť. Ešte aj to prízračné ročné obdobie - jeseň. Čas, kedy sa smrť vyfarbí do pestrofarebna, len aby v posledných chvíľach života vydala príroda to maximum zo seba a nejak to s tým koncom uhrala do pestrofarebna. V hlave mi ustavične hrala istá fínska pesnička, kol dokola. Čo zomrel strýco, púšťam si ju do nepríčetna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Znova som pocítila rovnakú bezmocnosť, tú samú stratu kontroly nad prúdom života, potrebu utlmiť tú bolesť, čo bez varovania prerazila moje vnútro. Napísala som Ondrejovi dlhý mail plný bolesti a sklamania, hejtu aj precitnutia. Roztrhala posledné kúsky z nás, čo ešte žili v spomienkach aj po tom, čo už Ondrej a ja viac nie sme priatelia, čo nie sme ani rodina, čo nie sme ani nikdy sa nekonajúca milenecká dvojica. Potom, čo som mu asi tisícikrát vyliala svoje nepoučiteľné srdce som zabuchla za sebou dvere, rovnako ako vtedy, keď som sa na ociho pohrebe rozišla so svojím bývalým. Koniec jedného bytia, koniec jedného obdobia. Tu bol koniec už dávno, ale tuš môjho porozchodého pera chŕlil slová ešte aj roky potom, čo Ondrej natvrdo zabuchol za mnou dvere. Znova som precitla v realite, viac než nasratá na seba. Ešte aj počas najväčších tragédií sa to nejako obtrie o toho somára. Som mladá tridsiatka, mám brata s malou dcérkou práve na ceste. Jeden život strieda ten druhý, hoci nás to roztrhá z vnútra na drobné čiastočky, nové bytie nezastaví smrť iného človeka. Ako sa vraví: „život si vždy prerazí cestu“. Bytie jedného, nahradí narodenie druhého človeka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V hlave mi vírilo to kvantum vecí, čo som za posledné roky chcela, ale nakoniec nespravila, pretože som sa bála alebo som bola lenivá, lump vykročiť z pohodlnej koľaje života. Tetovanie, piercing, cesta okolo Japonska, skúška z čínštiny, začať si odkladať na sporiaci účet, ísť po ulici s rozhľadom, zanechajúc rovnú chôdzu koňa, čo nevidí nikam inam, než pred seba. Všetko, čo chcem stihnúť, než bude neskoro, čo nemá čas na odklad. Piercingy neboleli, skôr ma bolela tá predstava. Diery na duši plátam dierkami na tele a či je mi lepšie z prekrytia bolesti duše tou fyzickou? Nie, nie je. Nebola to kompenzácia, iba impulzívne dobehnutie restov a o tom žiť slobodne.

Nenahovárať si výhovorky, čakať na Godota a otáľať, ale robiť to, po čom skutočne túžime, lebo zajtrajšok už nemusí prísť brieždením nového rána. Od mala som chcela byť slobodná a byť sama sebou, no schádzala mi guráž. Oči mi otvorila až smrť otca a odvtedy.. aj s nespočetnými chybami, drobnými krôčikmi trvajúcimi celé roky, so skrachovaním a peňažnými restami, s rozchodmi a stroskotanými vzťahmi, zlyhaniami a hajlatmi života sa snažím žiť tak, aby som pri poslednom výdychu neprosila o druhú šancu, aby som mohla začať odznova, pretože by som nič nespravila inak, možno až na tie finančné rozhodnutia.

Často zdieľam zo seba priveľa. Som príliš emotívna, inokedy zas príliš odmeraná a maximálne uzavretá. Potom zas iracionálna, píšúca blbé citové výlevy na blog, len tak dávajúc rozhovory o svojom živote do celoštátnych novín na tému „zmena pohlavia“. Počúvam, že mám prehnané nároky na ostatných a hlavne na seba, že sa do každého a o každého starám a že je ma často priveľa. O tomto vie hlavne moja najbližšia rodina. Avšak ona a moji priatelia sú tí, čo dávajú neobyčajnú príchuť tejto zmesi všetkého, čo sa volá polievka života.

Možno bazírujem priveľa o citoch a smútku, pominuteľnosti, chorobe a láske, no toto všetko sa volá život. Žiaden filter, ani scenár z reality show. Je to prostý život, ktorý žili pred nami milóny cudzích ľudí a budú žiť ešte ďalšie miliardy potom, čo my už dávno zanikneme. Do môjho života patria spoločné fotky a ani nezačínajme na tému selfíčka. Otvorené rozhovory o všetkom od orgazmu, čokolády a vyšívanie až po nezastaviteľné pominutie a ľudskú náturu. Treba hovoriť o všetkom a neskrývať pod koberec, nehrať sa na tabuizované témy a neukazovať len pozlátku a vyretušovanú realitu dovoleniek, ale baviť sa aj o ťažkostiach, zlyhaniach a osobnej prehre, veď sme nakoniec ľudia. Radujme sa zo spoločného stretnutia a momentov aj keď sa pritom občas pohádame, lebo nakoniec nám to dodá sily do ťažkých chvíľ, ktoré sa zákonite objavia. Život je príliš krátky na riešenie toho, čo si o nás a našich postojoch myslia iní, že riešia, čo vypisujem na internetoch, pretože rovnako ako oni, aj my raz umrieme a potom toto všetko bude len spomienka, čo zanikne v našej pominuteľnosti. 

Oslavujem život práve preto, lebo je tak pominuteľný a nie každý už môže tento rok osláviť svoje narodeniny..


„duša bolí, duša horí,

duša sa smeje, duša mocné rieky leje,

duša sa zahojí, následne opätovne zraní.

Kolobeh pokračuje až do chvíle, kedy sa život v smrti stratí.

- slovaksia“

Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu